Kólie Cára Mikuláša II.
Meno cára Mikuláša II. je aj po takmer 100 rokoch od jeho smrti často skloňované. Najčastejšie však len v súvislosti s tragickým osudom jeho rodiny, poprípade vo vzťahu k tajomnému Rasputinovi. Veľa zaujímavých poznatkov zo života cára Mikuláša II. tak zostáva bokom. Napríklad aj informácia o jeho mimoriadne silnom vzťahu ku psom, zvlásť kóliám.
Mikuláš II., vlastným menom Mikuláš Alexandrovič Romanov bol posledným ruským cárom, kráľom poľským a veľkokniežaťom poľským. Narodil sa 18.5.1868 a pochádzal z rusko-nemecko-dánskej vetvy Romanov- Holstein-Gottorp. Na trón nastúpil v roku 1894 po predčasnej smrti svojho otca Alexandra III. Po pozícii vládcu vôbec netúžil, ale svoje povinnosti rešpektoval. Napriek tomu, že mu spočiatku chýbali skúsenosti, podarilo sa mu v tejto v tom čase storočiach skostnatenej krajine zaviesť viacero európskych štandardov. Rusko sa však začalo boriť s dlhodobo nahromadenými problémami a to na domácej politickej i zahraničnej scéne. Atmosféra sa postupne vyhrocovala, svet stál na prahu I. svetovej vojny a Rusko pred krvavou revolúciou. Kým však došlo k tragickému naplneniu osudu cárskej rodiny a celej obrovskej krajiny, žil Mikuláš II. pomerne pokojným životom. Relax od náročných vladárskych povinností nachádzal nielen v spoločnosti svojich najbližších, ale aj uprostred milovaných kólií.
Panovnícke rodiny a ich psy
Vlastnenie psov patrilo vo väčšine panovníckych rodov v Európe ku koncu 19. storočia k bežným javom. Okrem psincov s pracovne, najmä poľovne upotrebiteľnými plemenami mali v palácoch svoje miesto aj psy v pozícii rodinného miláčika. V niektorých prípadoch našli samotní vládcovia potešenie dokonca v chove. Popri iných povinnostiach to pre nich bola zrejme len okrajová záležitosť, avšak založená na evidentnej láske k štvornohým priateľom. Veľkú stopu pre rozvoj konkrétneho plemena zanechávali členovia panovníckej rodiny už len tým, že sa určitý pes vyskytoval v ich prítomnosti. Takto nepriamo udávali módny trend aj v oblasti kynológie. Kým napr. kráľovná Viktória, či princezná Alexandra vystupovali v tomto smere veľmi aktívne a obšírne, u Mikuláša II šlo najmä o vysoko emocionálnu záležitosť so silným osobným naviazaním ku konkrétnym jedincom.
Aj keď cár Mikuláš II prichádzal do kontaktu so psami rôznych plemien od ranného detstva, svojho prvého vlastného dostal až v roku 1889. Jednalo sa o kóliu trikolórneho sfarbenia. Zrejme aj preto dostal meno Voron (často označovaný aj anglickým Raven), čo v preklade do slovenčiny znamená Havran. Psík však na veľký žiaľ cára o 6 rokov uhynul. Z jeho straty bol nesmierne smutný, o čom sa zachovala aj písomná zmienka. Vorona pochoval na mieste zvanom „Detský ostrov“ a na hrob mu dal vyrobiť špeciálny náhrobok. Pre lepšie zvládnutie prežívajúcej vnútornej bolesti dostal onedlho od švagrinej Elly (známa pod menom Svätá Alžbeta Ruská) ďalšieho psa. Opäť kóliu. Na rozdiel od Vorona mal údajne dobre preukázateľný pôvod. Cár ho pomenoval menom Iman. Do svojho denníka si 6.12.1895 poznamenal, že dostal nádherného psa, kóliu veľmi sa podobajúcu na jeho predchádzajúceho psa Vorona. O pár dní nasledoval ďalší zápis, z ktorého sa dozvedáme, že prechádzky s Imanom sú veľmi zábavné. Popisoval, že pes je pozoruhodne aktívny, stále skáče a naháňa vrany. Inokedy cár do svojho denníku zase poznamenal: „Blázon Iman spadol do diery v ľade, ale sám hneď vyliezol a stál ako veľký cencúľ. Bolo mínus 12 stupňov.“ Iman bol pre cára darom z nebies. Svojho prvého psa Vorona cár veľmi miloval, ale k jeho nasledovníkovi sa pripútal ešte väčším citovým putom.
V roku 1896 sa Mikuláš II. rozhodol zaobstarať Imanovi družku- sučku kólie. Bol nesmierne šťastný, že Imanovi sa život v páre veľmi páčil. A práve v tomto nevinnom počine sa zrodila cárova chovateľská stanica. Neskôr počet jeho kólií údajne stúpol až na 11. Nie je známe, či pochádzali výhradne len z vlastného chovu alebo boli aj dokúpené.
Cárska rodina žila v Cárskom Sele neďaleko Petrohradu, vyznačujúcom sa krásnymi parkmi, dômyselnými jazierkami a kľukatými chodníčkami. V tomto prostredí mal Mikuláš II. umiestnené svoje kólie. Žili neďaleko od paláca v pre nich špeciálne postavenom domčeku. Vždy keď mal možnosť vyhľadával ich prítomnosť. Všetky prestávky medzi pracovnými povinnosťami využíval na stretnutie so svojimi kóliami. Mal špeciálnu píšťalku, ktorou ich k sebe zvolával a oni všetky po jej zaznení za ním s radosťou utekali. Psy svojho pána nesmierne milovali, ale k cudzím boli nedôverčivé. Na cára aj tých 15-20 minút medzi recepciami pôsobilo v ich prítomnosti a na čerstvom vzduchu veľmi povzbudivo.
Iman mal však stále osobité postavenie. Žil priamo v paláci a bol svojmu pánovi nesmierne oddaný. Cár, ktorému dnes s odstupom času ako vladárovi vyčítajú najmä priveľkú senzitívnosť, si toho musel byť vedomý a jeho lásku mu opätoval. Keď však v roku 1902 Iman uhynul na zlyhanie srdca, pre cára to znamenalo koniec jednej etapy. Nielenže tento panovník s obrovskou mocou celý jeden preplakal, ale rovno sa zaprisahal, že sa už na žiadneho psa tak citovo nenaviaže. V cárskej rodine bolo samozrejme aj naďalej viacero psov, niektoré až do posledných chvíľ… Na svoje kólie z Cárskeho Sela bol aj naďalej nesmierne hrdý. Bál sa však už veľkej bolesti z prípadnej straty milovaného psa. Psy zostali súčasťou jeho života, aj keď sa tvrdí, že svoj sľub dodržal a ku žiadnemu z nich už citovo nepripútal. K príkladnej láske k zvieratám boli vedené aj všetky deti Mikuláša a jeho manželky Alix.
Spôsob akým sa cár Mikuláš II. dostal ku kóliám nie je známy. Priamočiarejšiu cestu k ruskému vládcovi by zrejme mali mať ruské chrty – barzoje, ktoré boli pýchou miestnej aristokracie. Ale cár sa rozhodol pre úplne iné plemeno -kóliu pochádzajúcu zo škótskych pastvín. Vysvetlenie by sme mohli hľadať aj v zázemí cárovej manželky Alix, ktorá bola vnučkou kráľovnej Viktórie. Alexandra Fjodorovna, ako sa táto nemecká princezná po sobáši s ruským cárom volala vyrastala spolu so sestrou Ellou po maminej predčasnej smrti u svojej starej mamy na anglickom dvore. A práve britskej kráľovne Viktórii sa pripisuje popularizácia a kľúčové pozdvihnutie kólií. Na svojom panstve Balmoral chovala množstvo psov, vrátane kólií. Alix i Ella tu s nimi museli prísť do kontaktu. Lenže svoju prvú kóliu Vorona dostal niekoľko rokov pred sobášom. V tom čase však boli kólie súčasťou nielen britskej ale napríklad aj dánskej panovníckej rodiny, s ktorou bol ruský cár v blízkom príbuzenskom vzťahu. Čo a kto inšpiroval alebo stál za Mikulášovým výberom plemena sa už nedozvieme. Z popisu cárových povahových vlastností však vieme jednoznačne povedať, že tento výber bol k nemu priliehavý. Preto sa niet čo čudovať, že mu citlivé a vnímavé kólie tak prirástli k srdcu.
Mikuláš II. bol v mnohom pozoruhodný človek s nefalšovane úprimným vzťahom k rodine, národu i zvieratám. Jeho láska k Imanovi a iným psom odrážala silne vyvinutú emocionálnu zložku cárovej povahy. Pohľady na jeho pôsobenie v pozícii vládcu sú rôzne. Od čias boľševickej revolúcie a prevratu bol obviňovaný zo všetkých možných i nemožných krívd národa, v 90. rokoch zase pravoslávnou cirkvou kanonizovaný a spolu s manželkou, deťmi a niekoľkými ďalšími príbuznými (vrátane spomínanej švagrinej Elly) prehlásený za svätého. Politické pôsobenie a zodpovednosť cára za vykonané rozhodnutia sú na zhodnotení historikov. Ale cez jeho vzťah k Imanovi a ďalším zvieratám sa nám ponúka pohľad do hlbokej duše a vypovedá o vysokej vnímavosti a citlivosti jedného obyčajného človeka, ktorý sa stal vládcom obrovskej krajiny.
MVDr. S. Zubrická
Uverejnené v časopise Pes a Mačka 2015