Každá kynologická literatúra bez výnimky zaraďuje dlhosrstú kóliu k plemenám na výchovu nenáročným a veľmi ľahko ovládateľným. Prevažná časť majiteľov ospevuje jej povahu a zostáva kóliám počas svojho života už verná. Napriek tomu sa z času na čas vynorí pre obdivovateľov plemena úplne nepochopiteľný názor, že kóliu „vycvičiť“ nejde. Keďže stará múdrosť hovorí, že bez vánku sa ani lístok na strome nepohne, možno je na mieste zamyslieť sa, kde sú korene takého tvrdenia.
Odpoveď na otázku či a ako ľahko sa dá niektoré plemeno zvládnuť je nutné hľadať nielen v charaktere plemena, ale aj u samotného majiteľa – jeho povahe, zmýšľaní, schopnostiach, prístupe k psovi. Otázniky si vždy okrem toho treba klásť nielen nad obtiažnosťou výchovy, ale aj nad spôsobom zaobchádzania. Ako sa zvykne hovoriť, na každé vrece iná záplata. To, čo platí pre jedného, môže na druhého pôsobiť dokonca až kotraproduktívne. Preto dobrým predpokladom budúcej spokojnosti so psom je dobrý výber plemena. Voľba takého psa, ktorý bude zosúladený s potrebami, povahou, požiadavkami a možnosťami majiteľa je základnou a prvou podmienkou úspechu.
Plemeno, ktoré by vyhovovalo všetkým, všade a za každých okolností ešte vyšľachtené nebolo. Práve v plnej rozmanitosti tkvie krása prírody. Každé je špecifické nielen vonkajším vzhľadom, ale aj povahou, využiteľnosťou, temperamentom, či špecifickými potrebami. To platí aj pre kóliu. A preto ani tento naozaj mimoriadne ľahko ovládateľný a nenáročný pes nedokáže osloviť každého. Kólia býva oceňovaná kvôli viacerým povahovým znakom, akými sú napr. empatia, či jej obdivuhodný vzťah k deťom. Často sa však zabúda, že každá minca má dve strany – rub i líc. Ak niekto očakáva od psa práve spomínané vlastnosti, musí si uvedomiť, že za výnimočnou vnímavosťou a správaním (nielen voči deťom) je okrem vysokej inteligencie aj citlivosť. Teda vlastnosť, pre ktorú ju mnohí milujú, ale nie všetci pochopia, tobôž docenia.
Kólia sa učí veľmi rýchlo, dokonca často aj sama odpozorovaním z bežných každodenných situácii. V bežnom živote je ľahko ovládaná cez rôzne povely, ale i bez nich, len na základe viet a to často zložených z iných slov. Práve kvôli jej vnímavosti reaguje aj na intonáciu hlasu, mnohí majitelia by dokonca vedeli rozprávať aj o vzájomnej mimoverbálnej komunikácii – len na základe pohľadu, či mimiky. Kólia poslúcha s radosťou a k jej výchove naozaj netreba veľa, samozrejme za splnenia niekoľkých podmienok. V prvom rade je pre toto plemeno nesmierne dôležitý kontakt s človekom. Kólia nie je vtieravá, ale potrebuje cítiť z majiteľa lásku, záujem. K vybudovaniu vzájomnej dôvery je jedinou cestou výchova metódou pozitívneho myslenia. Teda bez bitky, tlaku, či zbytočného kriku – povzbudzovaním, chválením a odmeňovaním za každý pokrok. Aj ten najmenší! Aby jej inteligencia, vnímavosť a ďalšie kóliu zdobiace vlastnosti rástli, musí dostať vhodnú živnú pôdu. Tou je dôkladná socializácia od skorej mladosti. Kólia si totiž všíma nielen svoju rodinu, ale nadštandardne vníma celé svoje okolie. Ako pôvodne ovčiarsky pes má neustále vynikajúco vyvinutý sluch i čuch. Prechádzkami v rôznom prostredí si postupne utriedi to, čo si všímať nemá od toho, čo za to stojí. A to bez akéhokoľvek výcviku – len poriadnou socializáciou vnímavým človekom. Pre bežné spolužitie naozaj stačí len vzájomný kontakt, pocit lásky, zázemie a dobrá socializácia.
Špecifickou oblasťou z pohľadu kólie je výcvik služobného psa. Pravdou je, že tejto oblasti jednoznačne a s veľmi veľkým prehľadom kraľujú iné plemená. Kólia síce bola v minulosti pracovným psom, ale s realizáciou v úplne inej sfére. Ako ovčiarsky pes musela pri práci so stádom v niektorých okamihoch sama rozhodovať a vložiť aj vlastný diel uvažovania. Ďalšou nutnou požiadavkou bolo, aby tieto psy pracujúce s ovcami a v neustálom kontakte s človekom nemali v sebe ani náznak agresivity. Po stáročia ich týmto smerom prirodzene, len na základe uvedených potrieb šľachtili. A práve tieto dve spomínané povahové vlastnosti – teda vlastné uvažovanie a až priveľmi priateľská a citlivá povaha, môžu byť prekážkou pri realizácii sa na cvičáku. Samozrejme človek rozumejúci tak kóliám, ako aj služobnej kynológii dokáže pri vhodnom jedincovi uspieť. Avšak s iným (najmä mäkkším) prístupom bez tlaku a uspokojením, že chuť zahryzávať sa do rukáva možno ťažko očakávať. Tento nedostatok však zvykne nadmieru vynahrádzať obdivuhodnou poslušnosťou. Občasné spochybňovanie „vycvičiteľnosti“ kólie však nebýva viazané k tomuto druhu kynológie, skôr je spomínané vo všeobecnej rovine.
Kólia nemá zložitú povahu, práve naopak, v bežnom živote je veľmi ľahko čitateľná a nenáročná. Jej typickým špecifikom je však určitý jemnocit, ktorý nielen zo seba vydáva, ale aj ho očakáva a potrebuje. A práve tu niekde možno hľadať korene občasných vyjadrení na margo kólie a jej nemožnosti „vycvičiť ju“. Pri tomto plemene je totiž nesmierne dôležitý citlivý prístup, keďže zaobchádzanie kólia nikdy neprijme. Preto treba pri výbere psa pozerať v prvom rade na povahu, nie vzhľad, či módu. Sme totiž rôzni a preferujeme v živote iné hodnoty a to aj v pohľade na psa. Niekoho oslovuje tvrdosť, iného práve citlivosť. Ak si aj zvolíme plemeno v súlade s našimi skutočnými požiadavkami, je vždy potrebné mať dávku zdravého nadhľadu. V poslednej dobe je totiž vidieť trend hľadania akéhosi „dokonalého psa“, najmä u ľudí bez predchádzajúcich skúseností. Pes má byť zároveň dokonale krásny, múdry, zdravý a bezchybne reagujúci v každej situácii. Niekedy možno pozorovať, ako sú na psa (a celkovo okolie) kladené väčšie požiadavky než na seba samého. O tom, že za úspechom vo výchove psa často možno hľadať človeka, vieme. Menej sa už zvykne hovoriť, že rovnakou mierou to platí aj pre prípadný neúspech.
Pre kóliu je ideálnym majiteľom človek citlivý, vnímavý, láskavý a trpezlivý. S takýmto majiteľom sa dokáže naladiť na jednu vlnu, rozumejú si už len pohľadom. K ľudom, ktorý vedeli oceniť takéto vzájomné súznenie duší patril napr. Miroslav Horníček. Zrejme očarený kóliou Jána Wericha si aj on domov jednu doniesol. Povahu kólie krásne a výstižne opísal vo svojej knihe Dobře utajené housle: „Máme tedy psa… Přivezli jsem ho v tašce a bylo rozhodnuto, že se bude jmenovat Hero, což je v jeho případě mužský tvar, tak jak tomu bylo u původního Hera, který byl také skotským ovčákem a patřil Janu Werichovi. To byl krásný moudrý pes… Jeden odborník mi řekl, že kolii by nechtěl, nedá se prý tak dobře vycvičit jako jiní psi… Nevím do jaké míry by bylo možné vycvičit mého psa. Házím mu míč a on mi jej nosí. Hodím mu desetkrát míč a on mi jej devětkrát přinese. Po desáté už ne. Po desátém míči se ani neohlédne a jde jinam. Přestalo ho to bavit. A nebo přinese desátý míč a marně čeká na jedenáctý hod. Přestalo to bavit mě. V takových chvílích se respektujeme a nenutíme jeden druhého k dalším úkonům. Vycvičený pes by přinesl třista míčů, a raději by padl vysílením, než by přestal plnit příkazy svého pána. Nemohu se, jako jiní majitelé psů, chlubit tím, že by Hero vykonával přesné a složité pohyby na pouhý pokyn mé ruky a že by poslechl na slovo a slepě. Jsem rád. Slepota je vždy tragická – i jako projev kázně. Ale jsou chvíle, kdy ke mně přijde, bez důvodu, či z důvodu sotva sdělitelného člověku, a sedne si s očima upřenýma do mých očí a kdy mezi námi povstane nějaké sladké a velké tajemství. A toto tajemství trvá a má trvat, nemůže a nemá být řešeno, otázka je to, otázka bez odpovědi, či otázka, na kterou je milión odpovědí, tak jako na otázku po bytí či nebytí, a není důležitý dar řeči, ani jeji neschopnost, a tehdy jsme spolu tak, jak by měli i lidé být – třeba bez možnosti jakéhokoliv dorozumění, ale s vyloučením každého nedorozumění. Jsme spolu.
Miroslav Horníček sa netajil tým, ako veľmi svojho Hera miloval. Spomenul ho aj v knihe svojich spomienok „Zpověď na konci cesty“, ktorá vyšla v roku 2000 na základe rozhovorov s J. Hůlom. V nasledujúcom úryvku z nej si vtipne zaspomínal nielen na Hera, ale aj Na Wericha. Třináct let jsem měl kolii. Byl to jediný pes mého života. Vychovával jsem ho v Praze. V létě jezdil s námi na chalupu. A je zajimavé, že podobného psa měl také Jan Werich a také sa jmenoval Hero. Když jsem za ním přišel na Kampu, tenhle pes se strašně rád se mnou přetahoval o noviny, dopis či list z Werichova rukopisu. A pak jsme se za ním honili všichni tři. Jednou, to už Werich neměl svého Hera, mně poprosil, jestli bych k němu nepřivezl svou skotskou kolii, že by si s ní rád pohrál. Naložil jsem ho do auta a přivezl na Kampu. A tam můj Hero udělal něco, co ještě neprovedl nikdy předtým. Vyčural se Werichovi do takové nádherné ozdobné kašny (fontány), ačkoli to byl velice vychovaný pes a zahradu považoval za součásť bytu. Strašně jsem na něj začal řvát a Werich se zase rozzlobil na mne. „Co na něj hulákáte, člověče, takovej nádhernej pes.“ Dál jsem si však hrál na přísného pánička a Werich to vyřešil po svém. „Hero, chceš se vysrat? Tak pojď ke mně do ložnice.“
Encyklopédie, monografie ani majitelia tohto krásneho plemena neklamú. Kólia je naozaj veľmi ľahko ovládateľná a nenáročná. Vyžaduje však jemnejší a chápavý prístup, veľkú vnímavosť a istú vnútornú veľkosť majiteľa. Pre takéhoto človeka je potom kólia tou najspriaznenejšou dušou zo psieho sveta.
MVDr. Stanislava Zubrická