Kólia dlhosrstá je plemeno, ktoré budí pozornosť už na prvý pohľad svojím impozantným a atraktívnym vzhľadom. Je až ťažko uveriť, že sa v nej skrýva ešte niečo omnoho krajšie, hodnotnejšie, niečo, čo  ďaleko presahuje vonkajšiu formu. Jej skutočná devíza tkvie vo vnútornej kráse,  v jej  obdivuhodnom charaktere. Už len jej prítomnosť je veľkým obohatením dennodenného života,  je prínosom k duševnému rozvoju detí a svojou empatiou dokáže pohladiť aj dušu dospelého človeka. Nie náhodou je toto nežné, oddané a nesmierne inteligentné plemeno radené k najvhodnejším rodinným psom.

História plemena

Presný pôvod škótskeho ovčiaka dlhosrstého, známejšieho pod menom kólia dlhosrstá nie je úplne známy, ale už samotný názov napovedá,  viaže sa ku Škótskej vysočine.  Po stáročia bola psom chudobných pastierov využívaná na prácu s ovcami, pri ktorom bola  v neustálom kontakte s človekom.  Pre ich inteligenciu, oddanosť a svedomitosť boli od počiatku  svojimi majiteľmi nesmierne vážené. Odrazom veľkej úcty voči kóliám je aj fakt, že s pastiermi  chodili aj do kostolov, kde mali pre ne vyhradené miesta. Nečudo, že po vzájomnom stretnutí očarili aj veľkú obdivovateľku psov kráľovnú Viktóriu. Potom, ako sa kólie stali jej miláčikmi, popularita plemena rástla vo všetkých vrstvách obyvateľstva.

Kólie boli v tých časoch oproti dnešnej podobe trošku menšieho vzrastu, mali kratší a širší pysk a celkovo boli hrubšie, menej ušľachtilejšie. Postupne  boli v cielenom chove kólií použité aj iné psie plemená, ktoré  ovplyvnili ich exteriér.  Napr. za predĺžením a zúžením pysku môžeme údajne hľadať barzoja, za zlatou farbou, či dlhšími nohami írskeho setra. Kólie začali byť vystavované na prelome 50. a 60. rokov 19. storočia,  štandard bol ustanovený v roku 1881.

Kráľovná Viktória svojím osobným vkladom stála za vyzdvihnutím kólií vo Veľkej Británii,  no celosvetová popularita plemena prišla zo zámoria. Veľkú vlnu záujmu o plemeno  predpripravili v USA Therhunove krásne poviedky o kólií Lad a vyvrcholili sfilmovaním knihy E. Knighta „Lassie se vracia.“

Dlhosrstú kóliu vlastnili  monarchovia (okrem kráľovnej Viktórie napr. aj ruský cár Mikuláš II), viacerí štátnici, politici, americký prezidenti, známi herci (napr. Marilyn Monroe), speváci (napr. aj Elvis Presley) i spisovatelia, ale najmä bežní ľudia.  Všetkých vnímavých ľudí vie očariť nielen jej krása, ale najmä inteligencia, vernosť, zodpovednosť a empatia. To sú črty, ktoré z kólie v očiach majiteľov presahujú bežné vlastnosti psov.

Pôvodnou farbou kólií bola trikolórna a blue-merle. Zlatá, ktorá je dnes najrozšírenejšia sa presadila až neskôr. Každé sfarbenie je krásne a pri výbere je naozaj len otázkou osobného vkusu, čo sa komu viac páči.

Neprehliadnuteľné je nesporne  blue-merle sfarbenie. Jeho špecifickosť však nespočíva v tzv. letálnom merle géne, ktorý je skloňovaný pri mnohých iných plemenách.  Blue-merle sfarbenie je totiž pôvodnou farbou kólií, nebolo do tohto plemena umelo zavlečené a jeho chov sa od začiatku riadi určitými zásadami. Aj napriek tomu chov blue-merle kólií patrí do rúk len skúsenejším chovateľom, najmä tým, ktorí sa na túto farbu špecializujú a poznajú dokonale nielen kvalitu farby, ale najmä genetiku, výživu  a silné i slabé strábky jednotlivých krvných línií. Tým, že modrý jedinec môže byť v chove použitý len v kombinácii s trikolórnym jedincom, dochádza k prirodzenému zužovaniu genofondu – a to môže so sebou niesť rôzne riziká. Preto tento chov nie je vhodný pre  menej zanietených chovateľov, ktorí nie sú ochotní v prípade potreby za krycím psom vycestovať aj do vzdialenejšej krajiny, či iným spôsobom neustále vyhľadávať vzájomne nepríbuzné línie. Chov blue-merle sfarbenia je preto náročnejší, no ak sa mu človek oduševnene venuje, výsledkom sú jedince, ktoré sú skutočnou ozdobou plemena.

Povaha plemena

Dlhosrstá kólia  je často nielen pre svoj vzhľad, ale aj kvôli svojím povahovým črtám považovaná za aristokrata medzi psami. Je nesmierne inteligentná, citlivá a vnímavá. Má vyrovnanú pokojnú povahu, je oddaná, dôstojná, úprimná a vždy láskavá. Jej zaradenie k najlepším rodinným psom nie je len formalitou. Deti neskutočne miluje deti a starostlivo na ne dohliada. S nesmiernou trpezlivosťou, láskou a nadhľadom im toleruje rôzne detské kúsky. Má silne vyvinutý zmysel pre rodinu a je šťastná v jej okruhu.

Kólia nie je ani nervózna, ani agresívna, no napriek tomu oddanosť voči majiteľovi a jeho rodine z nej robí schopného strážcu. Samozrejme, ak niekto hľadá psa, ktorý by aj fyzicky eliminoval „nežiadúce osoby“, mal by svoju pozornosť zamerať iným smerom. Jej kvality stráženia spočívajú v tom, že dokáže z kľudného stavu prejsť v prípade ohrozenia do vytrvalého až podráždeného štekotu a tým upozorní na to, že niečo nie je v poriadku.  Voči cudzím ľuďom môže byť nedôverčivá a zvažovať, či ich prijme alebo nie. Kólia vie vycítiť charakter človeka, niektorým ľuďom sa dá len tak vyhladkávať, mnohých vôbec „nerieši“ – je k nim neutrálna, ale na ľudí s nedobrým úmyslom vie byť aj dobre nepríjemná.

Patrí k menej náročným plemenám psov, učí sa veľmi ľahko, rýchlo a s radosťou. Raz naučené povely si zapamätá už navždy. Pri výchove sa nemusí  nutne drilovať. Stačí, ak je od malička v kontakte s ľuďmi, vtedy sa veľmi rýchlo a s radosťou učí a pochopí aj komunikáciu medzi ľuďmi, či zákonitosti rodiny.  Prirodzene reaguje na pohľad, intonáciu, či tón hlasu svojho majiteľa.

Starostlivosť

Na umiestnenie dlhosrstej kólie nie sú potrebné žiadne špeciálne podmienky. Môže celoročne žiť vo vonkajšom prostredí, ale aj v byte. Musí mať však zabezpečený kontakt s človekom.

Veľa ľudí je uchvátených krásou dlhosrstej kólie, no obáva sa príliš veľkej starostlivosti o srsť. Pritom prehnané poukazovanie na údajnú zvýšenú potrebu ošetrovania srsti nie je opodstatnené. Dlhosrstú kóliu nemusíte ani strihať, ani natáčať, ani trimovať alebo natierať krémami ako niektoré iné plemená. Jej srsť je síce dlhá, ale na pohmat hrubá. Pri takejto štruktúre nedochádza (s výnimkou oblasti za ušami) ku uzleniu srsti, ako poznáme u niektorých iných dlhosrstých psov. Srsť má samočistiacu schopnosť, preto ani časté kúpanie a šampónovanie nie je potrebné. Okrem toho, mnoho plemien psov má špecifický zápach, no kólia patrí medzi plemená, ktoré nie že smrdí, ale naopak vonia. Samozrejme ak pes žije v byte, je potrebné umývanie labiek a spodku brucha pri návrate z prechádzky, hlavne v mokrom počasí.

Inak počas roka je potrebné len približne raz za mesiac prečesať kefou, častosť tohto úkonu sa odvíja hlavne od prostredia (byt, dvor), v akom kólia žije.   Srsť za ušami češeme častejšie, aby sa nezaplietla do uzlíkov.

Zvýšenú pozornosť srsti venujeme kólií počas pĺznutia. Pĺzne 1 až 2 krát ročne, môže to byť však individuálne (napr. psy môžu pĺznuť menej radikálne, u sučiek je aj hormonálny vplyv na srsť). Vtedy treba všetku podsadu vyčesať kovovým hrebeňom. Jej srsť sa dá do neho dobre zachytiť, takže na rozdiel od krátkosrstých plemien psov (kde často pĺznutie prebieha celoročne a krátka srsť sa zapicháva do kobercov) nebýva byt až tak poznamenaný prítomnosťou psa.  Ak aj nejaká srsť ujde pozornosti hrebeňa, vlhkou handrou sa dá veľmi jednoducho pozbierať.

Povaha

Veľkou prednosťou dlhosrstých kólií  je ich prispôsobivosť, preto ich využiteľnosť závisí najmä od majiteľa. Veľmi radi a bez problémov  sa totiž prispôsobia jeho spôsobu života a jeho aktivitám, len aby boli v jeho blízkosti.  Ak  majiteľ chce,  má veľké možnosti realizácie na aktívne využitie. Kólie sú vhodné tak do rodín s deťmi, ako aj ako spoločník starších, či osamelých ľudí, ale aj  aktívnych ľudí.  K svojmu životu však nevyhnutne potrebujú kontakt s človekom.  To samozrejme neznamená, že sa dožadujú  neustálej pozornosti pána. Musia však mať pocit zázemia a dôvery, ktorý vedia vycítiť už zo  správania či gest majiteľa.  Je vhodná najmä pre vnímavých, citlivých ľudí, ktorí už aj z gest, či pohľadu kólie pochopia veľkosť tohto plemena.

Oddanosť kólií voči „pánovi“ sa prejavuje už aj tým, že na prechádzke sa nevzďaľujú ďaleko od neho, ale majú ho vždy na očiach. Prispôsobujú sa ešte aj tempu chôdze svojho majiteľa. Možnosti využitia  sú široké, od rodinného priateľa, cez šport (dogtrekking, turistika, pasenie, atď..) až po canisterapiu. To, či dlhosrstá kólia vedie usadenejší alebo aktívnejší život závisí v prvom rade od vedenia majiteľa.

Aj keď sú dlhosrsté kólie  určené aj pre začiatočníkov, neznamená to hneď, že sú vhodné pre každého. Čo neznášajú,  je tvrdé fyzické i psychické zaobchádzanie a prostredie bez lásky, či bez kontaktu so „svojou“ rodinou. Na kóliu netreba kričať, ona pochopí už len keď sa na ňu škaredo pozriete, prípade mierne zvýšite hlas. Preto hrubé zaobchádzanie vo svojom vnútri nikdy neprijme.

Chov a výstavy

Výstavy psov sú prehliadkou krásy, na ktorej sa môžu bežní návštevníci  potešiť   krásou rôznorodých plemien, záujemcovia o šteniatko sa bližšie zoznámiť so svojím vyvoleným plemenom, či vybrať si seriózneho chovateľa. Pre  vystavovateľov slúži výstava nielen ako samotná súťaž s cieľom vyhrať, ale pre zodpovedných a múdrych milovníkov plemena slúži na  sledovanie aktuálneho stavu chovu – jeho plusov a mínusov, na výber vhodného krycieho psa a v neposlednej rade na stretnutie s blízkymi priateľmi.

Na to, aby mohol byť pes s preukazom o pôvode akéhokoľvek plemena niekedy použitý v chove,  musí splniť podmienky chovu dané príslušným klubom zastrešujúcim dané plemeno. U kólii sú podmienky veľmi jednoduché. Nie je k nim potrebná ani bonitácia, ale stačia 2 výstavy od triedy mladých, z ktorých 1 musí byť klubom organizovaná a druhá musí byť minimálne so zadávaním CAC. Je nutné na nich získať minimálne známku veľmi dobrý. Aj keď zdravotné vyšetrenia nie sú v súčasnosti povinné z hľadiska získania chovnosti, dnes sú už našťastie vo väčšine prípadov bežným štandardom chovateľov..

Zdravie

Zvykne sa hovoriť, že každá líška svoj chvost chváli. V tomto kontexte sú vnímané aj mnohé vyhlásenia chovateľov rôznych plemien na margo zdravia toho svojho plemena. Pri dlhosrstých kóliách môžeme však smelo prehlásiť, že skutočne nie sú zaťažené chorobnosťou. Vo všeobecnosti sú to  zdravé a neprešľachtené psy.  To však neznamená, že sa jej ochorenia úplne a automaticky sami od seba vyhýbajú. Preto zodpovedný záujemca o šteniatko si vyberá taký chov, kde sú rodičia vyšetrení na dyspláziu bedrových kĺbov (HD) a majú absolvované vyšetrenie očného pozadia (CEA, PRA, kat.). Každý majiteľ kólie by mal vedieť aj o tzv. MDR1 defekte, teda o precitlivelosti kólií voči podaniu ivermectínu a jeho derivátom.

Rodokmeň nie je len „kusom papiera“

Problematika tzv. bezpapierového chovu psov, inak napísané – neregulovaného množenia psov za účelom zisku sa dotýka aj kólií. Prejavy týchto aktivít sú zhmotnené v produkcii šteniat  odlišujúcich sa od štandardu nielen exteriérom a  povahou, ale alarmujúca je aj zdravotná stránka takto vyprodukovaných jedincov.  Ich predajná cena  nepokrýva ani reálne nutné náklady na ich odchov, či na tak potrebnú základnú veterinárnu starostlivosť. Pritom práve dobrá starostlivosť  o šteniatka počas odchovu po nutričnej stránke je hlavným vkladom do jeho budúcnosti. Nehovoriac o tom, že v bezpapierovom chove je veľké riziko nevedomého využitia blízkej príbuzenskej plemenitby. Preto ani neprekvapuje  priepastný rozdiel po zdravotnej stránke medzi takto odchovanými šteniatkami a skutočnosť, že majiteľ niekoľkonásobne preplatí nákupnú cenu návštevami veterinárnych zariadení.

Pri chove s preukazom o pôvode má záujemca istotu nielen v presnej identite šteňaťa, povahe, zdravotnej anamnéze rodičov a ďalších predkov, ale vie si preveriť aj serióznosť chovateľa.  Dnes si väčšina záujemcov nekupuje šteniatka s rodokmeňom zďaleka preto, aby v budúcnosti vyhrávali na výstavách, či sa venovali chovu. V šteniatkach z chovateľskej stanice predovšetkým vidia záruku kúpy toho, čo predávajúci deklaruje. Priemerná cena šteniatka kólie dlhosrstej je v súčasnosti okolo 400-600 EUR. Ceny smerom  nahor, či nadol poukazujú na kvalitu (výnimočná línia, zahraničné krytie atd), či zdravotnú anamnézu chovu.

Chovatelia a majitelia kólií na Slovensku sú združení v Klube chovateľov kólií a šeltií. Jeho úlohou je  podpora chovu a zošľachťovanie plemena nielen po exteriérovej stránke, ale utvrdzovanie zdravia a pevného a vyrovnaného charakteru. KCHKŠ nadväzuje na činnosť pôvodného Československého „Klubu chovatelů kólií a šeltií“ so sídlom v Prahe, ktorý vznikol po druhej svetovej vojne a mal celoštátnu pôsobnosť. V roku 1968 došlo k jeho rozdeleniu na Slovenskú a Českú vetvu a v roku 1997 získal hlavičku FCI. V súčasnosti má klub  90 členov, z ktorých sa mnohí venujú aktívne výstavám, chovu, športovým, či spoločenským aktivitám (rôzne stretnutia milovníkov plemena).

Štandard v skratke

Je to pes mimoriadnej krásy, s pokojnou dôstojnosťou. Stavba tela sa vyznačuje silou a aktivitou bez známok ťažkopádnosti a akýchkoľvek stôp hrubosti. Kólia je priateľský založená, bez akýchkoľvek stôp nervozity alebo agresivity. Výborný spoločenský pes, priateľský, veselý a aktívny, s dobrým vzťahom k deťom a ostatným psom.

Veľmi dôležitá je celková vyváženosť hlavy, najdôležitejší je sladký výraz hlavy. Stop má byť mierny, ale zreteľný. Nos vždy čierny, zhryz nožnicový. Oči nemajú byť veľké, ani príliš malé, sú mandľového tvaru a tmavohnedej farby (okrem blue-merle sfarbenia, kde môže byť 1 alebo obe oči čiastočne alebo úplne modré). Uši majú byť nasadené nie príliš blízko, ani príliš ďaleko od seba . V pokoji položené dozadu, avšak v afekte  dopredu nesené, v 1/3 klopené.

Trup má byť mierne obdĺžnikového formátu s dostatočne dlhým krkom a rovnou chrbtovou líniou, iba mierne klenutou v oblasti bedier.

Nezameniteľným, charakteristickým znakom plemena je jeho ľahký, vzdušný a plynulý pohyb bez známok akejkoľvek námahy.

Osrstenie je veľmi husté. Krycia srsť je rovná, na dotyk tvrdá, podsada mäkká, huňatá. Na tvári priliehavá, krátka srsť. Srsť na špičkách uší krátka a hladká, smerom k nasadeniu ucha srsti pribúda. Na zadnej strane predných končatín má zástavy (strapce). Zadné končatiny nad pätami bohato osrstené, od piat nadol krátka srsť. Chvost bohato osrstený.

Štandard FCI uznáva 3 sfarbenia: zlatú, trikolór a blue-merle. Všetky vymenované farby by mali mať pre kólie typické biele znaky. Obvyklá je biela kresba s úplným, alebo čiastočným golierom, bielou hruďou, s bielymi znakmi na končatinách a labkách, s bielou špičkou chvosta. Na tvári a na čele môže byť lysinka.            

MVDr. Stanislava Zubrická